Som taká (ne)normálna mladá žena. Je strašne veľa veci, ktoré neznášam (momentálne si najviac spomínam na klímu) a zopár takých, ktoré naozaj zbožňujem. Zoznam autorových rubrík: Tvorím..., Pocity a rozpoloženia, Názory, postoje, úvahy, Len tak zľahka..., Zažila som..., Nenáročné lyricko-epické halúz, Všimla som si..., Súkromné, Nezaradené
Pred pár mesiacmi som sa vrátila z niekoľkomesačného pobytu v Británii. Bola to pre mňa z mnohých pohľadov výborná skúsenosť a predovšetkým možnosť spoznať množstvo nových ľudí. Tématika Slovákov žijúcich v Anglicku ma zaujala natoľko, že som sa jej rozhodla venovať v rámci svojej školskej práce. Ukážku z nej vám ponúkam v tomto článku.
Kráčam si dnes veselo na obed, keď mi zrazu oči naplašil pútač menšej vinotéky, ktorú len nedávno otvorili pod oknami nášho officu. Ako ok - v centre nahusteného Londýna to má určite racionálny základ, ale fakt to musí byť už teraz?!
Tak trošku som sa toho bála. Francúzsko totiž pre mňa odjakživa bolo „mojou krajinou" a ja som netúžila zrazu zistiť, že ten vysnívaný kúsok zeme už vo mne nevyvoláva také očarenie ako kedysi. Odkedy som prvýkrát začula tento zvláštny jazyk ako dieťa pri hraní (pamätáte si na jazykové kurzy, ktoré svojho dávneho času bežali na STV2?), okamžite som po ňom „vyjela" a zlátavala svoje prvé fonetické kúsky. Neskôr som si k francúzštine pričuchla aj „navážno" a nakoniec ju vyštudovala. Postupne ma však zavievalo kade-tade a profesionálne som sa jej už nevenovala. Zostala mi však naďalej, ako taký malý pokladík, ktorý si občas vybalím a vždy ma nabije úžasnou energiou. A práve preto má nápad stráviť tohtoročnú dovolenku motorkovými potulkami Francúzskom naplnil zvláštnym druhom nervozity.
Je 06:00 PM a zas sme sa všetci húfne natrepali do metra. Vzduch je takmer nedýchateľný, zábradlia lepkavé a miesto na sedenie má cenu zlata.
Leto by už malo byť v plnom prúde (v Londýne tomu tak bolo žiaľ pár týždňov dozadu), ale ja som sa až pred pár dňami poriadne rozjarila. Príčinou bolo zhliadnutie „Predčítača" (či ako sa tento film do slovenčiny preložil). Pôvodne som si tento film, osadený do povojnového Nemecka, chcela pozrieť predovšetkým kvôli Kate Winslet, ktorá je už takmer automatickou zárukou fajnového filmu, ale nakoniec ma v ňom dostal niekto úplne iný.
Pozerala som minule na Channel4 zaujímavý dokument. Partička postarších dám z ospalej anglickej dedinky Rylstone sa koncom deväťdesiatych rokov minulého storočia odhodlala k zaujímavému počinu. Manžel jednej z nich náhle ochorel na rakovinu krvi a ony sa im obom v tomto ťažkom období snažili pomôcť ako sa dalo. Tým, že boli dennodenne zapojené do starostlivosti o Johna (tak sa manžel Angely Baker volal), uvedomili si, ako málo verejnosť o tejto chorobe vie a ako málo financií putuje na jej výskum. Keď John umrel, nedokázali túto kapitolu len tak uzavrieť a rozmýšľali, ako by sa dalo pomôcť podporiť osvetu o tejto chorobe. A nenapadlo im nič lepšie než sa vyzliecť a dať zvečniť miestnym fotografom do tzv. glamour kalendára pri tom, ako vykonávali bežné domáce práce.
Ráno som si otvorila Facebook a všimla som si, že 19 z 29 nových statusov mojich priateľov komentuje smrť Michaela Jacksona. Prekvapilo ma to rovnako ako to, ako táto správa zarmútila mňa samotnú. Svojím nekonvenčným štýlom života a radikálnymi úpravami zovňajšku sa z Michaela Jacksona postupne stala medzinárodná komická figúrka, hodná skôr poľutovania. Vyzerá to ale tak, že svojou hudbou silne oplvyvnil každého, kto sa kedy na parkete vrtel v rytme "Billy Jean"...
Je viacero vecí, ktoré ma počas doterajšieho pobytu v Anglicku pozitívne prekvapili. Jednou z nich je netradičný spôsob, akým sa niektoré firmy prezentujú. V poslednej dobe som totiž potrebovala vybaviť viacero praktických problémov a pri ich riešení som sa, ako inak, rozhodla v prvom rade siahnúť po zdrojoch na web stránkach.
Tak som opäť raz urobila "dobrý nákup". (Často sa mi stáva, že si v obchode čosi vyhliadnem, zaplatím za to a nechám to tam. A to aj vtedy, ak kupujem tabletky proti bolesti hrdla a pritom zo seba nedokážem vydať ani hláska, čo ma to hrdlo tak bolí. Dopne mi to väčšinou do nejakých 30 minút, kedy som už od obchodu v bezpečnej vzdialenosti. Následne sa s nákupom v duchu rozlúčim a do diára si zapíšem, že na druhý deň musím ísť do obchodu znovu.)
Od napísania prvého článku s touto tematikou som sa víťazne dopracovala k nájdeniu jedného z reklamných videí, ktoré sa mi pôvodne nepodarili nájsť. Medzičasom som tiež zhliadla pár ďalších zaujímavých a rozširujem tak svoj pôvodný rebríček o ďalších 5 (či vlastne 6) kúskov.
Pomerne neplánovane ma zhruba pred dvoma mesiacmi zavialo do Londýna, kde asi nejaký ten čas ešte pobudnem. Keďže som okrem hromadného rozosielania životopisov, športového tréningu (na čas sa už teraz vyhovoriť nedá) a túlania sa po meste sem-tam zablúdila aj očkom po TV, nevyhla som sa reklamám. A niektoré z nich ma celkom zaujali (trošku pridať zvuk vôbec nebude od veci).
Nie, toto nie je ten správny film na svätého Valentína...Pomerne realistický dôkaz toho, že tie najskutočnejšie každodenné ľudské strachy nevyvoláva ani streľba guliek, výbuchy bômb či teroristické útoky. Niekedy sme to práve my a ten, ktorý nám je najbližší, čo v nás dennodenne spúšťa tie najrozmanitejšie emócie a spôsobuje skutočné životné drámy.
Pod náporom extrémne pozitívnych dojmov, ktoré ma zápätí po zhliadnutí Karamazovcov zaplavili, som sa rozhodla radšej vyčkať, aby tie najintenzívnejšie pocity odzneli a hodnotenie nebolo príliš jednoliate . Do rána sa však nič nezmenilo a ja si myslím stále to isté. Karamazovi je ten najlepší filmový projekt, aký som, minimálne počas posledných dvoch rokov, videla.
A hlavne - fantastický relaxačný ventil na mentálny pretlak akéhokoľvek druhu.
Mala som dnes úžasnú náladu. Nemala som toho málo v práci, ani modré z neba mi nespadlo... Ale aj tak bol tam. Ten úžasný pocit, že asi práve prežívam jedno z najkrajších období v živote.
... ako vie EÚ zúžitkovať peniaze.
Ak ste už niekedy do Čiernej hory zablúdili, tak viete, že nadpis v sebe neobsahuje žiadne dehonestujúce výrazy...
Zišli sme sa s dievčatami za pekným účelom. Motivované kultovými Pelíškami a Pupendom sme očakávali ďalšiu dobrú snímku, vtipne a trefne vykresľujúcu ďalšiu špecifickú časť našich dejín - veselé časy 90tych rokov. U mě dobrý...
Rozhodli sme sa s frájom pre odvážny krok - stráviť náhly spoločný voľný týždeň na Slovensku. Netrepať sa do ďaleka, ale pochodiť domovské viesky a pozrieť sa na všetko o čom sme čítavali v Nižnánskeho knihách ešte ako deti. Aj keď sa ukázalo, že niektoré oblasti sú popredu stále viac ako ostatné (príroda vs služby - ale o tom inokedy...), výsledný dojem bol nadmiernu pozitívny.
