Žasnem. Žasnem ako môžu okolnosti vedúce k mesačnému viac či menej súvislému výpadku v práci spôsobiť, že po ich uplynutí sa viac nedokážete vtesnať do svojich pôvodných, tak premyslene nastavených koľají. Množstvo času na ktorého štedrosť ste neboli zvyknutí dovolil, aby na Vás vlastná duša opäť prehovorila svojím úprimným detským hláskom. Aké prekvapivé, že to, čo hovorí, je v dosť veľkom rozpore s tým, čo ste doteraz pokladali za svoje presvedčenie…
Po vyčerpaní všetkých možností založených na doriešení dlhokvasných pracovných „problémov“, updatovaní všetkých tabuliek a bez nutnosti čelit operatívnym problémom si sadnete a po dožehlení všetkého čo sa dá (aj ponožiek) neostane nič iné len sa zamyslieť sám nad sebou. Inak. Časová efektivita a rentabilnosť bokom. Rozprávať sa sám so sebou ako s dieťaťom. Nech to znie akokoľvek klišé-ovite a pateticky, to JA, čo Vás robilo už ako dieťa typickým a charakteristickým, tam stále je, hoc zahnané do kúta „zdravým“ úsudkom uvedomelého vyznavateľa kultu ekonomických tigríkov. Ak z neho na čas zvalíte bremeno dennodenných tasks, znovu sa rozhovorí a pripomenie čo Vám kedysi vháňalo iskričky do očí. A že ste od toho na míle ďaleko... Hoci v teplúčku.
Podľahnúť nie je tažké. V bežnom zhone si človek ani neuvedomí, ako pomaly (v niektorých prípadoch aj raketovo) no spoľahlivo vstrebáva okolitý vývoj a nasleduje trendy (len pre istotu dodávam že v tomto prípade sa rozhodne nejedná o módu) , presvedčený o tom, že to je TÁ jediná cesta. Niet tu veľmi čo vyčítať. Človek, ktorému okolité dianie a vývoj spoločnosti nie sú ľahostajné a nerobí mu problém zapojiť do svojich úvah objektívny úsudok často podľahne neodškriepiteľným ukazovateľom natoľko, že postupne (niekedy aj nevedomky) prijme aktuálny svetonázor, čo sa tak šialene rúti okolo, za svoj. Pre myseľ oklieštenú ekonomickým zorným uhlom nie je jednoduché nájsť relevantnú protiváhu takým zaklínadlám ako sú istota, zabezpečená budúcnosť, stabilita. Niet divu. Pragmatický rozum, neustále myslenie na „ony“ zadné dvierka a strašiak v podobe neskoršej neatraktívnosti pre pracovný trh hrá tomu celému do karát.
A tak, v dobrej viere, hnaný viac-menej vsugerovanou ideou dosiahnuť pozíciu pána/i vedúceho/ej podľa toho najpesimistickejšieho scenára najneskôr v tridsiatke, odrazu sa zbadá, že šprintuje v strede toho nekonečného davu snažiaceho sa presne o to isté. Akurát že vo finále z toho akosi nemá iskričky v očiach…
Chce to veľkú odvahu a silu. Bojovať proti bariéram, ktoré si človek vytvoril sám vo svojej hlave. Čeliť vlastnej predpojatosti a predsudkom je o to tažšie, čím viac sú tieto výsledkom postupného nadobúdania informácií a objektívneho úsudku. No keď už ani „teplučko“ a uspokojivé vyhliadky do budúcna zamerané ekonomickou optikou neprehlušia trucovanie toho dieťaťa vo Vašom vnútri, je načase prebrať v sebe k životu úplné iný druh odvážlivca než bol ten, ktorého ste vyťahovali do boja počas náročných meetingov.
Aké vzrušujúce, dýchať opäť čistý vzduch.
