Vývoj tej situácie má vždy tak podobný scenár, že ste to museli zažiť aj vy.
Šoférujete si svojím klasickým spôsobom nejakú tú nesympatickú cestnú štreku (dosť šomrete, sem-tam hromžíte), buď otrávení davom vlečúcich sa spáčov alebo frfľajúci na svojské chápanie cestných pravidel niektorými inými šoférmi. Po čase narazíte na jedného, ktorý je naozaj extrémne pomalý.
Priblížite sa k nemu v snahe predbehnúť ho pri najbližšej príležitosti. Netrpezlivo čakáte na vhodný moment, keď sa náhle spoza sedadla vykuklí huňatá (poväčšinou dezorientovaná) hlávka tohto milého tvora. Razom vám zmäknú ruky na volante. Automaticky spomalíte aj vy a nežným pohľadom spočiniete na havovi. Ak máte v aute deti, je tento faktor ešte výraznejší. Celá osádka vzdychá, ochká a razom zjemní slovník na šušlanie podobné tomu ktoré sa aplikuje v prípade prihovárania sa bábätkám. Z nesympatického cestného neschopáka sa v okamihu stane sympatický milovník zvierat, ktorý ohľaduplne prispôsobuje rýchlosť jazdy svojmu psiemu spolucestujúcemu. Po čase pokračujete s vylepšenou náladou vo svojej ceste ďalej.
Presne tento vývoj som sama na sebe zazamenala včera poobede. Presúvala som sa z Bratislavy do jedného z jej prímestských satelitov, keď mi cestu skrížil pánko s veľmi špecifickým štýlom jazdy (sťažovanie na nástrahy dnešnej automobilovej dopravy však teraz nie je cieľom). Nervózne som sa za ním pokúšala pochopiť jeho pohnútky, pričom som sa dostala do uhla z ktorého som uvidela, že na prednom sedadle vedľa neho sedí pes (nevyznám sa dokonale, ale bol to nejaký druh bradáča). Havo si cestu viditeľne užíval. Nešli (samozrejme) rýchlo, takže mal čas sledovať dianie po svojej ľavej aj pravej strane. Dynamiku smeru pritom striedal naozaj ľúbezne rýchlo. Šofér mu podľa všetkého s láskou trpezlivo vysvetľoval všetko čo popri ceste míňali. Ten pohľad mi na tvári vytvoril ten najúprimnejší úsmev a pripomenul že v nedeľu poobede sa naozaj nie je kde ponáhľať.
A bola by som v tom malebnom rozpoložení aj ostala, keby som si neskôr nevšimla spoza zadného sedadla trčať vlasy (oná frizúra a la "socialistický karfiol"). A naozaj - pri finálnom predbiehaní som uvidela na zadnom sedadle prikrčene sedieť pani približne vo veku šoféra (možno manželka?). Trochu mi to narušilo ten rosamundo-pilcherovský obraz... Pani totiž spoločné nadšenie rozhodne nezdieľala, a viditeľne si ani neužívala svoje "postavenie". Odstavená na druhú koľaj, tupo hľadela von z okna...