Vpravo, vľavo, desno-desno! (Dobrodružná Čierna Hora, part II)

Autor: Andrea Kuricova | 26.9.2008 o 9:00 | Karma článku: 4,00 | Prečítané:  1293x

... ako vie EÚ zúžitkovať peniaze.

 Na sparťanskejšie podmienky dovolenky v Čiernej hore (obzvlášť ak je jej program ladený podľa toho, čo vás napadne, keď ráno otvoríte oči) sme si zvykli veľmi rýchlo. Ono si v niektorých prípadoch stačí spomenúť na niektorú z návštev chudobnejších častí Slovenska, a nie je sa veľmi nad čím vyvyšovať.  Príroda, more, pamiatky... to všetko bolo krásne. Systém dopravného značenia bol síce oproti slovenským štandardom chudobnejší, ale zas vhodne dopĺňal atmosféru. 

Aby ste zistili, kde ste, museli ste tam vojsť. Takmer výlučným dopravným značením boli totiž tabule s názvom mesta (prinajlepšom dediny) na jej začiatku. Navádzacie tabule sa takmer nevyužívajú, resp. nepamätám si, že by sme vôbec nejakú videli. Mali sme "šťastie" len na jednu, drevenú, ktorá navádzala z vysokohorského kláštora do hlavného mesta. Okrem iného cez kameňolom... Ale o tom až nabudúce, keď vysvetlím pôvod nadpisu článkov... S nadpismi ulíc sa takisto veľmi nenatrápili, aj samotní knižní sprievodcovia radili spýtať sa na názov ulice domácich. Veď načo uvádzať názvy, keď ich domáci ovládajú spamäti a vy sa na ne môžete opýtať?

 Štýlu krajiny sme sa automaticky prispôsobili a užívali si to, čo dávala. V jedeň deň (po návšteve onoho Skadarského jazera) sme sa na popud drahého rozhodli, že navštívime Plavnicu, ktorá sa mu, ktovieprečo, spájala s historickým kláštorom. Pripravení na možné náročnejšie podmienky, pomerne športovo nahodení, sme po čiernohorských (ne)cestách vyrazili k "historickému miestu". Prvým znakom, pri ktorom sme si povedali, že sa asi nebude jednať o len tak hocijaký kláštor, bol obrovský navádzací billboard pri ceste a nádherná široká asfaltová cesta, ktorá po ňom nasledovala a doviedla nás priamo k Plavnici.  Privádzacia cesta bola lemovaná menšími zasklenými bilboardami (cca každých 10 metrov), ktoré starostlivo leštilo hneď niekoľko rovnošatne odených chlapíkov. Na obrovskom vydlaždičkovanom parkovisku sme bezproblémovo zaparkovali (tých osem roztratene parkujúcich áut nám rozhodne nezavadzalo) a vydali sa na prehliadku. Asi do piatich sekúnd nám padla sánka a definitívne sme si uvedomili, že o skromný historický kláštorík sa určite nejedná.

 Ako prvá nám zrak upútala gigantická stavba baru. Áno, baru. Prepracovaná dreveno-nerezová kužeľovitá stavba s tak ostro červenou škridľou, až to ťahalo zrak, bola vlastne prístreškom pre popíjajúcich. Po všetkých skromných a účelových stavbách, ktorými sme dovtedy boli obklopení, pomerne odvážny architektonický "odvaz". Porobili sme teda zopár reprezentačných fotiek, využili masívny nerezovo-kamenný mostík, ktorý viedol ponad úzky plytký potôčik a vybrali sa objavovať ďalej. Zakrátko sme narazili na drevenú ohradu, obkolesujúcu bahnistý močiarik, malú šopu, popadané konáre a zopár stromov. Zahľadeli sme sa do ohrady, v nádeji, že niečo v sebe musí istotne skrývať. Zanedlho sme si všimli v strede močiara dve lenivo klipkajúce oči. Vážení - hroch. V strede nebohatej Čiernej hory, za nerezovým mostíkom, si tam lenivo hovel hroch. Zatušili sme, že toto miesto v sebe musí skrývať ešte mnoho tajomstiev a zamierili si to k hlavnej budove.

Omráčení nadbytočným využitím mramoru a nerezou, ktoré zo stavby trčali z každej strany, sme sa dopracovali k nádvoriu (otázka pre dôvtipných - z čoho asi?). Nadobro sme si uvedomili, že tu sa žiadna kláštorná striedmosť nekoná. Pravú stranu nádvoria tvorila viditeľne veeľmi veeeľmi veeeeľmi slušná reštaurácia, v ktorej livrejovaní čašníci obsluhovali trikrát menej početnú klientelu. Ostatní sa opierali o zábradlie a šípili obete. Ľavú stranu nádvoria tvoril vnútorný bazén (už ani menej dôvtipných sa nie je treba pýtať, z čoho) a nejaké to SPA. Keď sme sa prepracovali cez nádvorie, zočili sme obdobne kužeľovitú konštrukciu, akou bol spomínaný bar. Táto však bola biela, tvorená tromi nezávislými konštrukciami, efektne poskytujúcim chládok nad vonkajším bazénom. Mrteeeee lehátok a kaviarenských stolíkov kol bazéna, v strede ktorého údával tón mixujúci techno DJ dvadsiatke vyvaľujúcich sa. Hlasné basy sa rozliehali hladinou priľahlého jazera a svojsky snúbili s  okolitou prírodou.

WOW, vravíme si. Tak toto by sme tu fakt nikdy nečakali. Zmorení slnkom a nečakaným prekvapením sme sa rozhodli vyskúšať služby tohto načančaného raja, absolútne odlišného od zvyšku krajiny, útočiska čiernohorskej solventnej päťdesiatky. Po dosť dlhom urputnom sledovaní pohľadom sa v ústrety k nám nakoniec vydal jeden z čašníkov. Za pomoci anglickej hatlaniny nám doniesol jeden (!?!?!?) nápojový lístok, ktorý navyše nedal do rúk dáme, ale chlapovi. Spýtali sme sa ho na zmrzlinu, ale vraj ju nemali. Dali sme si teda colu za 4 eurá a sledovali unudenú dvadsiatku ľudí pri bazéne. 

"Neverím, že pri bazéne, na takomto mieste, nemajú zmrzlinu, " vraví drahý.
Vybrali sme sa teda smerom k chladiacim boxom, ktoré tvorili pozadie baru pri bazéne. Jedna z otrávených čašníčiek naveľa pochopila, že "ice" znamená zmrzlina a znovu potvrdila, že ju nemajú. Keď sme sa ale vybrali smerom bližšie k boxom, ďalšej z nich náhle došlo, o čo máme záujem a ukázalo sa, že ju vlastne - majú. Zamýšľať sa nad tým sa mi vtedy vôbec nechcelo, hlavne že som mala dostať svoju zmrzlinku.
Jej servírovanie malo zas čosi do seba. Keď ju servírka priniesla, oveľa viac ako my ju zaujal drahého telefón, ktorý si nadrzovku vzala zo stola, poprezerala zo všetkých strán a primerane okomentovala. Vypúlili sme na seba oči a ujednotili sa v tom, že po dojedení sa hádam poberieme.

No, ako to povedať... Cítili sme sa tam akosi nesvoji. Ostrý rozpor s dovtedajšou chudobnou krajinou nás omráčil. O to viac nás ale "dostalo", že to pozlátko, do ktorého miesto zaobalili, bolo v úplnom kontraste so službami, ktoré ani zďaleka nestihli dobehnúť fasádu. Miestami som sa cítila trápne aj za nich. Má vôbec zmysel sa na niečo hrať, na tých pár kilometroch štvorcových, keď okolo je niečo úplne iné? 
Divadielko pre solventných, príliš ambiciózny projekt či nafúknutá bublina? Nevedela sme sa rozhodnúť. Každopádne, Európskej únii to asi jasné bolo. Ona totiž  na stavbu tejto bubliny poskytla peniaze. Snáď s cieľom ukázať domácim, na čo všetko sa dá s jej pomocou vzmôcť.  Len neviem, či budú mať aspoň niektorí, okrem tých "horných xxx", šancu si to overiť.

 

 

 

Ako to začalo...

IMG_8397.jpg

 

Oné dlaždičkované parkovisko :

IMG_8399.jpg

 

 Oku lahodiace (financované EU - bežným domácim neprístupné):

IMG_8403.jpg

 

Baríček:

 IMG_8407.jpg

 

Most, alias Gigantický prechod ponad kaluž. (Aj vám to pripomína mostík cez fontánku pri Poluse..?)

IMG_8410.jpg

 

Symbol čiernohorskej fauny:
 IMG_8418.jpg

 

"Boredom at swimming pool"
 IMG_8422.jpg

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?