Tentokrát sa mi to ale pritrafilo v Londýne, kde sa momentálne niekoľko mesiacov ponevieram. Keďže mám Boots (obchod s farmaceuticko-drogeristickým tovarom a súčasne aj miesto činu) na trase cesty do práce, povedala som si, že skúsim bloček priniesť do predajne a poviem, že tovar som si predošlý deň jednoducho zabudla vziať.
To by som si však nemohla zabudnúť bloček ráno doma (resp. absolútne som zabudla, že ho mám vziať). V zúfalstve a pod vplyvom nie príliš priaznivého zdravotného stavu som sa rozhodla vyskúšať to aj tak, pripravená v prípade potreby zahrať aj na citlivú strunu predavačov, v ktorú som pevne dúfala.
V obchode však nebol nik, kto predával predchádzajúci deň a tak sa moje nádeje začali radikálne zmenšovať. Keď som sa dostala na rad, viac-menej už nedúfajúca absolútne v nič, rýchlo som vyrapotala môj problém, pretože som nechcela zdržovať ostatných za mnou. Mladý Ind len prikývol hlavou, nepýtal žiadny bloček a ukázal smerom na pult, aby som si z neho vybrala to, čo som si deň predtým zabudla. Jeho reakcia ma prekvapila tak veľmi, že som takmer zabudla, čo som si to vlastne kúpila. Spoločnými silami sme však na to postupne prišli a vysmiata, už s plnou taškou, som sa naňho usmiala že "čo teraz".
"Thank you. Have a nice day," vyriešil to za mňa predavač.
Tipnúť si, kde odvtedy nakupujem lieky a drogériu, asi nebude také ťažké.
"Thank you. Have a nice day."
Tak som opäť raz urobila "dobrý nákup". (Často sa mi stáva, že si v obchode čosi vyhliadnem, zaplatím za to a nechám to tam. A to aj vtedy, ak kupujem tabletky proti bolesti hrdla a pritom zo seba nedokážem vydať ani hláska, čo ma to hrdlo tak bolí. Dopne mi to väčšinou do nejakých 30 minút, kedy som už od obchodu v bezpečnej vzdialenosti. Následne sa s nákupom v duchu rozlúčim a do diára si zapíšem, že na druhý deň musím ísť do obchodu znovu.)