Ja som svoj boj vyhrala a so slastným pocitom, že najbližších 20 minút nestrávim s cudzími lakťami vo svojich rebrách, som si z kabelky vytiahla noviny, ktoré mi do rúk natlačil ich exotický roznášač v neónovej veste.
Je v tom istá spriaznenosť. Väčšina pred sebou až uniformne drží najčerstvejší výtlačok London Lite alebo Metra a očami viac (či skôr menej) sústredene behá po jeho riadkoch. Niektoré sa čítajú naozaj, iné sa použijú len ako alibi pred prípadnými pohľadmi ostatných. V poslednej dobe nám tiež slúžia ako kryt pred tými, ktorí kýchnu viac než dvakrát a my na nich za to primerane zazeráme. Hnusní potenciálni šíritelia vírusu. Čo sa trepú medzi normálnych ľudí?!
Takmer nikto sa neusmieva, všetci sú svorne otrávení. Okrem partičky uškrečaných tínedžerov, ktorá si bohvieprečo vybrala na začiatok svojej dnešnej razie práve túto „going home from office" hodinu. Aj keď, hľadiac na nich ako sa bavia - tí musia byť „otrávení" tiež...
Pri Old Street sa pri mne uvoľnilo miesto.
Na stoličku si v priebehu dvoch sekúnd pohotovo zasadol mladý feši v obleku. Napriek všemožnej snahe pôsobiť „seniorsky" sa nedá nevšimnúť, že je to viac-menej ucho. Pripojí sa k prúdu a rozprestrie najnovšie vydanie Metra. V tom momente sa mu uvoľní vrecko na nohaviciach a vypadnú mu z neho tri mobilné telefóny a Ipod. Mladík okamžite stráca domnelý bohorovný postoj a splašene sa po nich vrhne po dĺžke celého vozňa. Akonáhle ich znovu dostane do bezpečia svojho lona, viditeľne si vydýchne a červeň z jeho tváre ustúpi. Jeden z nich starostlivo pohladí a natešene sa pustí do hrania najnovšej hry.
Na chvíľu sa zaseknem a cítim ako sa mi nad hlavou rozlieva komiksová bublina s textom "What a fxxx???". Trochu sa natiahnem a všimnem si, že pri dverách stojí krásna žena (nie celkom pravidlo v týchto zemepisných šírkach). Okrem mňa ju ale očividne nikto iný nezaregistroval. Mladý si ďalej spokojne drtí mobil a vôbec.. také čosi tu už nikoho nezaujíma...