"Každý sa ma pýta, kedy sa vrátim..."

Autor: Andrea Kuricova | 8.2.2010 o 20:40 | Karma článku: 9,99 | Prečítané:  2671x

Pred pár mesiacmi som sa vrátila z niekoľkomesačného pobytu v Británii. Bola to pre mňa z mnohých pohľadov výborná skúsenosť a predovšetkým možnosť spoznať množstvo nových ľudí. Tématika Slovákov žijúcich v Anglicku ma zaujala natoľko, že som sa jej rozhodla venovať v rámci svojej školskej práce. Ukážku z nej vám ponúkam v tomto článku.

   Ich skutočný "home" je od nich ďaleko, a tak ich zázemie tvoria hlavne "friends". Väčšina do "Júkej" odišla po skončení školy, aby spoznala svet, nabrala skúsenosti a zlepšila si svoju "english".  Niektorí sa vrátili rýchlo, iní zostali dlhšie.  A sú aj takí, ktorí nad svojím "come-backom" ani neuvažujú.

   Človeka, ktorý niekedy odišiel na skusy do Veľkej Británie, má svojom okolí pravdepodobne každý. Od roku 2000, ktorý možno považovať za začiatok odlivovej vlny, sa do Británie vybralo už veľa Slovákov. Po Českej republike je Veľká Británia spolu s Rakúskom najčastejšou pracovnou destináciou Slovákov. Podľa aktuálnych údajov sa počet Slovákov v Británii odhaduje na 160 000 ľudí. O presnom počte však zďaleka nemožno hovoriť, keďže množstvo ľudí svoj pobyt v Británii úradom vôbec nenahlasuje. Od konca roka 2003, kedy nám Veľká Británia zrušila vízovú povinnosť, je pritom odchod na ostrovy ešte jednoduchší.

   Nástup krízy spôsobil, že sa počet navrátilcov z tejto krajiny mierne zvýšil. Pracovné miesta sa začali krátiť aj v Anglicku a pokiaľ našinec dlhodobejšie nezastával odborné pracovné miesto, často došlo k tomu, že bol prepustený  medzi prvými. Časť Slovákov sa práve v tomto období rozhodla pre návrat domov alebo ho začala minimálne zvažovať. Doma však situácia nie je o nič ružovejšia.

   Špeciálne ťažká je situácia pre tých Slovákov, ktorým sa Británia stala domovom na niekoľko rokov. Vybudovali si v nej isté zázemie a postupne získali prácu, ktorá im zabezpečila pomerne pohodlný život. Prispôsobili sa podmienkam novej krajiny a vytvorili si nové komunity známych a priateľov. Rýchlo sa začlenili do spoločnosti a postupne sa ocitli v akomsi medzipriestore,  kedy už domovom nemôžu poriadne nazvať ani jedno ani druhé a ich návrat sa tak postupne odďaľuje. Slovensko sa im čím ďalej tým viac spája skôr s nostalgickými spomienkami a plánovanie návratu začína byť témou viac hypotetickou než reálnou.


Ako tento rozpor vnímajú a čoho sa obávajú?


   Ján (30) je vyštudovaný architekt. Anglicko si pre svoj odchod zvolil preto, že Austrália pre neho bola príliš drahá a do USA ako čerstvý absolvent nedostal víza. Po ťažších začiatkoch, kedy pracoval aj ako pomocná sila na stavbách, sa mu postupne podarilo získať prácu zodpovedajúcu jeho vzdelaniu. Dokončil si akreditáciu a stal sa členom Royal Institute of British Architect a Architect Registration Board. Nedávno bol v architektonickej firme, pre ktorú pracuje, povýšený do pozície Associate Director-a. Ako sám hovorí, v Anglicku sa nerozhodol zostať tak dlho: „Ja konštantne odchádzam už sedem rokov, ale z neznámych príčin som stále tu."
   Celkovo sa o odchod pokúsil trikrát. Vždy sa vrátil. „Musím priznať, že mi chýba rodná hruda, no nanešťastie, kedykoľvek sa tam ocitnem na dlhšie ako týždeň, začínam ťažšie znášať rozdiely medzi anglickou a slovenskou mentalitou a to ma vždy presvedčí o tom, že ešte asi nenastal ten správny čas na návrat." Pokiaľ ide o prácu, priznáva, že po nástupe krízy sa zredukovalo značné množstvo predtým bežných príležitostí, no napriek tomu má pocit, že Anglicko v oblasti práce rozhodne vedie. Spojitosť medzi Slovákmi v Anglicku nevidí: „Nestotožňujem sa so všetkými odídencami. To, čo ma spája s ostatnými Slovákmi v mojom okruhu priateľov je presne to, čo ma spája s ľuďmi hocijakej inej národnosti." 

   Dvadsaťsedemročný Peter v Londýne pracuje ako logistický dispečer. Prišiel tam pred piatimi rokmi, po tom, čo si vo východnej metropole Slovenska odpracoval dva a pol roka vo veľkom strojárenskom podniku. Jeden z dôvodov na odchod bolo pre neho aj ten, že sa na Slovensku necítil úplne slobodný: „Stále som okolo seba videl taký komunistický pohľad na prácu a život. Mal som pocit, že Slováci sú najkonzervatívnejší národ na svete. Jeden musel vyzerať ako druhý. Keď som dal v práci nejaký návrh na zlepšenie, pozerali sa na mňa, že o čom točím." Jeho názor sa postupne upravuje, ale stále má pocit, že Slováci majú na čele napísané „Daj mi pokoj." Tiež sa mu nepáči, že na Slovensku smerujú všetky investície do Bratislavy. Kríza ho zasiahla citeľne - kvôli zníženého objemu zákaziek ho z pôvodnej práce prepustili. Ani nie za mesiac sa mu však podarilo nájsť inú prácu, v rovnakom obore: „Vstával som o siedmej ráno a išiel hľadať." K návratu by ho primäla dobrá práca, a tú by teraz, keď má priateľku zo Slovenska, celkom privítal.

   Pre Tomáša (27) predstavuje návrat domov hudbu ďalekej budúcnosti: „Rád by som sa vrátil na dôchodok, keď ma bude baviť  okopávať záhradku a venčiť psa." Do Londýna prvýkrát prišiel v roku 2004, pôvodne na letnú brigádu. Neskôr sa mu podarilo nájsť zaujímavú odbornú prax, kvôli ktorej tam zotrval ešte polroka. Potom sa vrátil na Slovensko, kde si dokončil školu a popritom pracoval v Bratislave. Práca ani Bratislava sa mu však nepáčili a preto sa rozhodol nadviazať na zázemie, ktoré si vybudoval v Londýne. Odvtedy o návrate na Slovensko neuvažuje:
   „Mne Londýn nepripadá cudzí. Mne je viac cudzia Bratislava. Tu poznám viac ľudí, aj viac krčiem, aj viac názvov ulíc. Každý sa pýta, kedy sa vrátim, ale ja sa nemám kam vrátiť. Na bývanie s rodičmi som už starý a ostatok Slovenska mimo Handlovej pre mňa nie je domov, aspoň nie väčší než akékoľvek iné miesto v Európe. Bratislava by bola jediná možnosť, ale pre mňa to nie je pekné mesto. Jediné, čo tam je, je práca a to nie je moja životná priorita." Napriek tomu sťahovanie zvažuje - do inej krajiny. Medzičasom sa z jeho koníčka - fotografovania - vykľulo potenciálne povolanie a myslí si, že dočasné presídlenie do niektorej zo zaoceánskych krajín by mu mohlo priniesť novú inšpiráciu.

   Pavol (30) počas svojho pobytu v Anglicku prešiel ôsmimi rôznymi zamestnaniami. Svoj návrat na Slovensko už začal zvažovať a pôvodne si ho určil na rok 2010. Medzičasom však dostal zaujímavú pracovnú ponuku, a preto termín nateraz presunul na neurčito. Od Slovenska ho navyše odrádza súčasná politická situácia, poddimenzované platy a menšie kariérne možnosti. Zvykol si tiež na rýchly život vo veľkomeste a vysokú úroveň služieb a obáva sa, že by mu po návrate veľmi chýbali. Pripúšťa však, že škrt v jeho plánoch by mohla spôsobiť osudová žena, na ktorú stále čaká.


Pozitívnejšie sa vyjadrujú tí, ktorí majú návrat aj „adaptačnú karanténu" za sebou


   Mirka (30) sa z Anglicka vrátila na jar tohto roku a toto rozhodnutie považuje za šťastné. Do Anglicka prvýkrát odišla v roku 2005, kvôli angličtine. Neskôr sa tam však vrátila - po tom, čo sa sa spoznala so svojím súčasným manželom Petrom, ktorý tam tiež žil. Začala navštevovať jazykovú školu a občas, ako pozorovateľka volieb, vycestovala do zahraničia. Privyrábala si prácou v baroch a puboch. Ako sama hovorí, v Anglicku vydržala tak dlho asi preto, že stále pred sebou videla víziu, že sa čoskoro vráti. Najväčším problémom pre ňu bola práca, ktorou si zarábala - nenapĺňala ju a cítila sa degradovaná. Bol to súčasne najsilnejší motív k návratu - mala pocit, že na Slovensku by mala väčšiu šancu uchytiť sa v odvetví, ktoré by ju bavilo a cítila potrebu niekam svoj život nasmerovať:
   „Slováci, ktorí žijú v Anglicku, väčšinou nič neriešia. Je to také predĺženie študentského života, bez záväzkov, starostí, bez hypoték - život v takom vákuu." Tento fakt považuje aj za príčinu toho, že sa pri návrate borila s istými problémami. Na Slovensku si ešte nestihla vybudovať svoj „dospelácky svet", odišla hneď po škole a chod domácnosti si odskúšala až tam. „Zrazu som nevedela, kam chodiť nakupovať, ako si zariadiť denný režim." Kamaráti zo školy už mali rozbehnuté kariéry a bývali vo vlastných bytoch - ju tento proces ešte len čakal. Myslí si však, že jednoznačnú súvislosť s Anglickom tu hľadať netreba - podobnými štádiami by prešla pravdepodobne aj vtedy, keby sa vrátila
z akejkoľvek inej krajiny.

Branko (30) sa na Slovensko vrátil minulý rok po piatich rokoch. Jeho pôvodný zámer bol ísť sa do Anglicka len pozrieť, no nakoniec „sa to natiahlo na 5 rokov". Našiel si pohodovú prácu, domov sa neponáhľal a neskôr za ním prišli kamaráti aj priateľka. V Anglicku nikdy neplánoval zostať dlhodobo - chýbala mu rodina a priatelia a po čase prišla otázka, čo ďalej. Rozhodol sa vrátiť a založiť si s priateľkou rodinu doma. Ďalšou motiváciou boli rodičia a ich pokročilejší vek.
   „Na Slovensku som veľmi spokojný. Mám dobrú prácu, vlastný byt, rodinu, priateľov." Až na kultúrne možnosti a pracovné príležitosti mu vraj nič nechýba. Myslí si, že na Slovensku je už momentálne veľmi podobný štýl života, pokiaľ má človek dobrú prácu. Ostatné veci, ako mentalitu ľudí, služby a podobne sa snaží až tak nevnímať, pretože v ich prípade ešte nejaký čas potrvá, kým prejdú zmenami. Slovákov, ktorí žijú v Anglicku, rozdeľuje na tri skupiny:
„1. Ľudia, ktorí si tam založili rodinu, majú dobrú prácu, chcú tam žiť, neplánovali a ani neplánujú sa vrátiť.
2. Mladí ľudia, ktorí si tam užívajú život a príležitosti, chcú ešte cestovať, žiť naplno (tam patria napríklad aj gayovia, ktorí tam ostávajú kvôli slobode).
3. Ľudia, ktorí sa chcú vrátiť, ale momentálne sú tam, lebo sa boja, že kvôli kríze by tu nenašli prácu a tam majú zatiaľ istotu, tak čakajú a šetria."
   Ľuďom z tretej skupiny by odporučil vyťažiť zo svojho pobytu čo najviac - naučiť sa čo najlepšie po anglicky, doniesť čo najviac certifikátov a nazbierať skúsenosti - to všetko by im po návrate malo pomôcť. A tiež nebyť negatívny: „Ak vystúpia z lietadla a začnú hneď fňukať, ako tu nič nefunguje, tak nech sa tam ešte vrátia a prídu na Slovensko až vtedy, keď budú naozaj chcieť. Potom budú prínosom." Jeho názor vychádza z vlastnej skúsenosti - raz sa už na Slovensko „vrátil", po poldruha ročnom pobyte v zahraničí. Po návrate mu prišlo všetko cudzie: „Ale to som sa iba odcudzil a bol som tu krátko, bol som ešte decko. Keď som sa vrátil teraz,už som vedel, do čoho idem. Už som chápal, že sa vraciam do krajiny, kde bol komunizmus a podobne... a snažil som sa predať nadhľad, ktorý som získal v zahraničí."


Čoho sa po príchode na Slovensko najviac obávate?

Ján (30): Úzkomyseľnosti, malomestskosti a ignorácie ľudí. Na to, že sa pokladáme za kresťanský štát, len veľmi zriedka nájdeme prvky kresťanskej morálky medzi ľuďmi. Mimochodom - to je vlastne ďalšia vec - ja netúžim žiť v štáte, kde správa spoločnosti je spoluzdieľaná náboženskou inštitúciou.

Peter (27): Ľudí, našej nátury. Vidím to aj v UK. Ind Indovi pomôže, Poliak Poliakovi pomôže, ale Slovák Slovákovi ťažko. A taká tá „slovenská bohatosť". Napríklad také značkové oblečenie sa dá dovážať za pomerne lacné peniaze. Ale Slováci radšej zaplatia viac, a to ani nevedia, či to oblečenie, ktoré sa na Slovensku predáva ako značkové, také skutočne je...

Tomáš (27): Že stratím možnosť ísť kedykoľvek, aj cez týždeň, na koncert, do múzea. Že by mi chýbalo veľké letisko, história, atmosféra a pulz mesta, kde sa stále niečo zaujímavé deje. Naše malé mestá na Slovensku sú dobré na dôchodok, je tam kľud, žiadny ruch, kto nepozerá správy je spokojný. Večer jedno čapované v krčme a život gombička. Ale na to mám zatiaľ príliš veľa energie. Chcem vidieť, poznať, vyskúšať... Na to musím vidieť väčší svet.  Na Slovensku ma ľudia akosi nevedia prekvapiť. A všadeprítomné reči o politike... V Londýne som sa v živote s nikým nebavil o politike. Tu je to proste nuda pre škaredých a bohatých.

Pavol (30): Fica, Slotu a Mečiara. 

Peter(31): Domov by som chcel ísť tento rok, po šiestich rokoch. Dúfam, že sa nedos..em.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Polícia zadržala Forischa a ďalších dvoch exsiskárov

Polícia povedala, že zasahuje v Bratislave a okolí.


Už ste čítali?